Naša cesta do školy keď sneží.

Budík. Otváram oči a pozerám von oknom. No do r... sneží!!! Vyskočím z postele a lietam po byte, obliekam seba, Mišku. Miška rýchlo hádže do seba raňajky a už ju náhlim do kúpeľne ... normálne by sme v poho stíhali, ale dnes nie, dnes snežííííííí...dnes musíme vyraziť skôr aby sme sa prebrodili s vozíkom v kopách snehu. S vypätím všetkých síl tlačím Mišku po chodníkoch ktoré videli odhŕňač asi v skorých ranných hodinách a keďže sneh stále padá, mám čo robiť aby som ju pretlačila. Vchádzame do areálu školy. Teda chceli by sme, ale vozík ostal zastrčený v kope snehu a už nie a nie ani o kúsok sa ďalej pohnúť. Neostáva mi nič iné ako vysadiť Mišku z vozíka a pomaličky krok za krôčikom s ňou prejsť cez areál školy ku vchodu. Bezbariérový nájazd ani nevidno z tej kopy snehu. Školník asi ešte spí a to som prišla s Miškou až na druhú vyučovaciu hodinu. No nič vraciam sa po vozík, lovím ho z kopy snehu a a tento krát sa snažím to 40 kg hebedo niesť aby som to mala rýchlejšie. Utekáme rýchlo do šatne a šup k výťahu a zdá sa že nebudeme ani meškať. Aj by to šlo keby pred výťahom neboli nahádzané akési železá, ktoré tam nechali robotníci čo prerábajú fasádu školy. Takže najprv pekne šup poodtláčat všetko nabok a potom konečne môžeme vstúpiť do výťahu. Uff zvoní, tento krát sme to stihli , len tak tak...Vysilenú Mišku usádzam konečne do lavice a veľa nechýba a zložím sa do nej aj ja...cestou domov idem okolo riaditeľne, srdce skáče, lapám dych , zadržiavam v sebe v sebe hnev býka, slzy na krajíčku a chystám sa zaklopať...radšej nie, stavím sa tu poobede keď ma tá zlosť prejde...Bože nech zajtra nesneží...